Kontinentálny drift
Ešte na konci 19. storočia väčšina ľudí verila, že oceány a kontinenty sú veľmi staré, nemenia sa a existujú od vzniku Zeme. V tomto období existovalo niekoľko teórii, ktoré vysvetľovali predovšetkým vznik pohorí. Jednou z nich bola tzv. kontrakčná teória, ktorá naznačovala, že planéta bola kedysi roztavenou guľou a v procese ochladzovania jej povrch praskol a zložil sa na seba. Veľkým problémom tejto myšlienky bolo, že všetky pohoria by mali byť rovnako staré a to nie je pravda. Ďalšou teóriou bola teória geosynklinál. Jej podstatou je, že v moriach, ktoré sa nachádzali blízko pevniny sa usadilo veľké množstvo sedimentov. Keď ich hrúbka presiahla hranicu 14 km, došlo k ich horizontálnemu stláčaniu, deformácii a výzdvihu.
V roku 1912 vyslovil nemecký geofyzik a meteorológ Alfred Wegener hypotézu o pohybe kontinentov – kontinentálnom drifte. Jeho teória bola založená na podobnosti tvaru južnej Ameriky a Afriky. Aj keď Wegener nebol prvým vedcom, ktorý sa touto podobnosťou zaoberal, ako prvý svoje výsledky publikoval v knihe Pôvod kontinentov a oceánov. Vo svojej teórii uviedol, že všetky kontinenty tvorili na konci prvohôr jeden spoločný kontinent – Pangea, ktorý sa asi pred 200 miliónmi rokov začal rozpadať na menšie kontinenty, ktoré sa od seba oddelili a „odplávali“ (driftovali) do svojej súčasnej polohy.
Pri hľadaní dôkazov svojej teórie kontinentálneho driftu narazil Wegener na paleontologický výskum, ktorý naznačoval, že územie Afriky bolo v minulosti spojené s Brazíliou. Jeho podstatou bola zhoda živočíšnych a rastlinných skamenelín z rovnakého obdobia, nájdených na oboch brehoch kontinentov. To isté platilo pre fosílie nájdené v Európe a Severnej Amerike, na Madagaskare a v Indii. Mnohé z týchto organizmov by nemohli preplávať cez rozsiahle oceány, ktoré v súčasnosti existujú. Medzi najznámejšie dôkazy patrí:
- nájdenie skamenelín sladkovodného krokodíla v Brazílii a Južnej Afrike. Mesosaurus bol dlhý iba jeden meter, nemohol sa teda preplaviť cez Atlantický oceán. Zo naznačuje, že tu kedysi bola súvislá pevnina, ktorá mu poskytovala biotop sladkovodných jazier a riek,
- objavenie skamenelín triasového plaza Lystrosaurusa nájdeného v horninových vrstvách rovnakého veku v Afrike, Južnej Amerike a Antarktíde,
- výskyt fosílnej Glossopterisovej flóry v Južnej Amerike, Afrike, Austrálii, Indii a Antarktíde. Nájdené semená týchto rastlín sú niekoľko milimetrov veľké a je nemožné, aby boli prenesené vetrom cez oceán.
Okrem paleontologických dôkazov potvrdil Wegener svoju teóriu aj paleoklimatologickými dôkazmi. Najpresvedčivejšie dôkazy paleoklimatického charakteru poskytujú stopy zaľadnenia z konca prvohôr (karbón-perm), kedy ľadovce pokrývali značnú časť kontinentov. S výnimkou Antarktídy ležia dnešné kontinenty vo vyšších zemepisných šírkach a aj napriek tomu nachádzame stopy zaľadnenia na väčšine kontinentov, vrátane Južnej Ameriky a Afriky.
Základ Wegenerovej teórie, že západoafrické pobrežie zapadá ako skladačka do východného pobrežia Južnej Ameriky bola neskôr potvrdená štruktúrnymi a horninovými dôkazmi. Ide predovšetkým o rovnaké horninové zloženie a aj deformáciu jednotlivých území v rovnakom období, ktoré sú ešte výraznejšie pod morom, na kontinentálnom šelfe. Južná Amerika a Afrika však neboli jedinými kontinentmi s podobnou geológiou. Wegener zistil, že Apalačské vrchy na východe USA boli geologicky spojené s pohoriami v Írsku, Škótsku a Škandinávii.
Problém, na ktorý Wegener pri svojej teórii narazil, a ktorý sa mu nepodarilo dostatočne vysvetliť bola príčina pohybu týchto kontinentov. Tento problém vyriešil anglický geológ Arthur Holmes, ktorý tvrdil, že pohyb umožňuje teplo ktoré vzniká vo vnútri Zeme a je také silné, že dokáže pohybovať kontinentmi prostredníctvom tzv. konvekčného prúdenia. Horúce hmoty by mohli slúžiť ako dopravný pás, pomocou ktorých by sa pohybovali litosferické dosky. Rozpad kontinentu na menšie časti by v tom prípade spôsobil výstup horúcich hmôt vplyvom stúpajúceho tlaku. Holmesova teória bola dokázaná až v 50-tych rokoch 20. storočia, kedy sa začalo systematické mapovanie a štúdium oceánskeho dna. Dnes je táto teória jednoznačne potvrdená, i keď mnohé ešte nie je dostatočne zodpovedané a vysvetlené.
Úlohy: