Predkambrium

Predkambrium sa rozdeľuje na dve obdobia: prahory (archaikum 4600 – 2500 mil. rokov) a starohory (proterozoikum 2500 – 540 mil. rokov). Často sa nazýva aj kryptozoikum, tj. obdobie skrytého života. Predkambrium zaberá až 85% histórie Zeme. Z tohto obdobia sa zachovalo len veľmi málo fosílií, pretože živočíchy nemali pevné schránky. Mnohé z nich sa neskôr ukázali ako pseudofosílie, napr. Eozoon canadense (v skutočnosti serpentinitové útvary). Pri hľadaní stôp života v predkambriu nám pomáha molekulová paleontológia. Pomocou pomeru izotopov alebo organických látok pochádzajúcich zo živých organizmov pomáha dokázať prítomnosť života (tzv. "chemofosílie„).

Najčastejšími dokladmi života v predkambriu  sú stromatolity. Najstaršie pochádzajú zo západnej Austrálie (3.5 mld. rokov). Stromatolity nie sú skameneliny v prísnom slova zmysle, ale produkt vzájomného pôsobenia mikroorganizmov so sedimentárnymi procesmi. Ide o slizovité povlaky siníc a iných mikroorganizmov na povrchu hornín, ktoré sa pravidelne opakujú a vytvárajú laminárnu štruktúru. Stromatolity sú prvé fosílne zvyšky viditeľné voľným okom. Žijú aj dnes v teplých tropických moriach. Niektoré vytvárajú kopčekovité útvary široké asi 30 cm a vysoké až 1 m.

Rozvoj mnohobunkového života nastal až po ukončení niekoľko desiatok miliónov rokov trvajúcej globálnej a extrémnej doby ľadovej, počas ktorej bola Zem pokrytá ľadovcami až po rovník. Túto periódu Zeme vedci nazvali príznačne Snowball Earth - "Zem snehová guľa", a skončila pred 630 miliónmi rokmi). Dôležitým faktorom umožňujúcim rozvoj mnohobunkového života bol výrazne zvýšený obsah kyslíka v atmosfére Zeme a následne aj vo vodách oceánov, ktorý vyprodukovali v obrovských množstvách sinice a riasy.

Prvá známa fauna mnohobunkovcov bola pomenovaná podľa jej najznámejšieho ložiska v Ediakarských vrchoch v Austrálii. Ide o tzv. ediakarskú faunu so zachovanými odtlačkami mäkkých tiel mechúrnikov, červov a článkonožcov. Prvé fosílie ediakarskej fauny boli objavené už v roku 1868 - konkrétne organizmus Aspidella. Vďaka vysokému veku fosílií a ich nezvyčajnému tvaru vedci usúdili, že sa nejedná o živé organizmy. Neskôr ho považovali za predka medúz. Dnes vedci považujú Aspidellu za diskovitý útvar, ktorý bol ukotvený k morskému dnu.Fosílií patriacich ediakarskej biote bolo objavovaných čoraz viac na rôznych miestach Zeme.

Všetky tieto organizmy mali mäkké telo – nemali žiadne ulity, panciere, či ostne, ktoré sú predpokladom na zachovanie živočícha. Hlavnou príčinou ich uchovania je skutočnosť, že v danej dobe ešte neboli vyvinuté žiadne organizmy živiace sa prehŕňaním sedimentov na dne mora. Vyhynutie ediakarskej fauny je obklopené rúškom tajomstva. Bolo navrhnutých viacero príčin, ako napr. zmena životného prostredia, z nich najpravdepodobnejšia je však tá, že príroda vynašla veľmi efektívny nástroj evolučného vývoja - predátorstvo. Vyvinuli sa organizmy, ktoré sa živili inými mnohobunkovými organizmami, čo znamenalo nutný zánik tohto zraniteľného sveta.